OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Na koncertoch, ktoré robí Underground Booking, proste chcete byť od začiatku. Lucas „dováža“ veci veľmi podľa môjho gusta a LIVIDITY sú legenda chlievneho deathmetalového podzemia, to im nikto neodpára. SACRIFICIAL SLAUGHTER sa tu pred čosi vyše rokom v premiére predstavili s INTERNAL BLEEDING, ukázali, že majú na to, aby po svete chodili aj s takým pojmom a stihol som si preklepnúť aj ďalšie, mne dovtedy neznáme bandy zo súpisky.
Sú ale momenty, kedy by ste svoj život menili možno dokonca aj s Ugom Fantozzim. To tak v tú stredu o pol šiestej večer vyleziem z kúpeľne, chytím za kľučku na izbových dverách... a instantne studený pot. Kľučka ochabnutá, nereaguje, dvere zostali zatvorené. Bohaci, čo teraz? Vyvesiť sa nedajú. Zo svojej strany som to vyskrutkoval druhou stranou detskej lyžičky. Bolo mi to takrečeno na „hrubé drevko“. Ako dobre, že mám ešte druhý počítač a aj pevnú linku. Takže nejakého zámočníka. Našiel som na nete. Zavolal som. A potom som už len stepoval po cimre a čumel z okna „more, kedy už príde...“
Prišiel po štvrť na osem, otvoril dvere (zámok som kúpil a osadil na druhý deň ráno), to celé za štvrť hodiny, a mohol som ísť. Prišiel som teda o nemeckých BOWEL EVACUATION, hrajúcich ugrganý a ukŕkaný umca-umca fekalporno goregrind, taká strata fakt nebolela. Nevidel som ani illinoiských BASTARD’S ASYLUM, ktorí podľa všetkého boli na turné hlavne preto, že sú to kamoši LIVIDITY z toho istého štátu, ale ich staroškolský prevažne strednotempový death metal vzor 1992 s hlbším vokálom a thrashovými prvkami naživo nemusel byť márny, a mladú islandskú krv DEVINE DEFILEMENT, na ktorej hutný klasický death s výjazdmi do BDM som bol celkom zvedavý. Holt človek nemôže mať všetko, pokiaľ teda nejde o rôzne životné kraviny, tie sa sypať vedia.
Keď som prišiel do Colla, pred hádam necelou stovkou návštevníkov to už do vysokých obrátok vytáčala kalifornská päťka SACRIFICIAL SLAUGHTER. Náklad ako pred rokom, ešte aj tak trochu spomienka na ich premiéru, vokalista mal na sebe triko „European Justice“ vieme od koho. Tentokrát sa páni tešili z trikrát toľko obecenstva ako minule. Od roku 2013 nevydali veľký album, len EP a splitko, set bol teda v zásade podobný ako minulého roku. Agresívny, veľmi rýchly death metal s thrashovými odkazmi na SLAYER, často strihnutý grind corom, energické chytľavé skladby s dominantným stredovým vokálom frontmana Steva Worleya, doplnený hlbším gitaristovým hrdlom. Nezmenila sa tuším ani zostava, čo je priam osviežujúci moment v dobe, kedy kapely zakaždým prídu s nejakými inými ľuďmi v zostave.
A nakoniec LIVIDITY. Ten deathmetalový hukot s textami a témami, aké by ste čakali od chlapčiskov v období, kedy sú najväčší frajeri a sextigri, teda od siedmakov na ZŠ. „Murder, gore, rape, sexuality, dark humor.“ To posledné presakuje hádam cez všetko ostatné a ak toto neotesané vtipkovanie nesadne každému, ja sa ani nečudujem, ale osobne sa v tomto prípade fakt bavím. LIVIDITY sú aj kus mladosti, sú to časy vydavateľstiev ako Ablated Records, United Guttural (a aj slovenský Erebos/Forensick Music). Prvýkrát som ich počul na kompilácii v časopise Shadows Of Michelangelo pred vyše 20 rokmi, s predákom Daveom Kiblerom som menil naše CD za nejaké jeho, o.i. za živák, ku ktorému bolo pripálené interview v nejakom rádiu, kde členovia kapely nadšene vykrikovali slovenské slovo „piča“, keďže „pussy“ sa na takých miestach hovoriť nesmie.
A oni sú „all about pussy (and some anal from time to time)“, ako zahláškoval frontman Von Young (gitara, vokál) na koncerte, kde som teraz konečne videl LIVIDITY naživo. Ubehli fakt roky, a nielen mne – „keď som Kiblera videl naposledy, mal ešte čierne vlasy“, tak povedal jeden z kamošov. Nuž, Dave nám „zosvetlel“, ale ide mu stále. A terajšia zostava je nabitá legendami – Von Young, to je napríklad DEADEN, pojem USBDM z 2. polovice 90. rokov, basák/vokalista Jake Lahniers takisto, bubeník Garret Scanlan hral v CORPSEVOMIT a Dave samotný aj u „mužov, ktorí nenávidia ženy“, pardon, vo WACO JESUS. Koncert bol skvelý. Klasický, priamočiary a grindujúci americký brutal death metal, bohatý na chytľavé momenty aj na valivé, ťažké party. Mohutný Vonov growl, do ktorého Dave hlavne škriekal a ďalšiu farbu ezofagálnej ukrutnosti dodával Jake.
Obzvlášť pôsobivý bol trojitý vokálny útok, toto sa v takejto kvalite tiež nepočuje každý deň. Skladby boli hlavne z najnovšieho albumu „Perverseverance“ a dostali sme ich v kompletných verziách, aj s intrami, prevažne z filmov s tematikou pre 18+ (niekde by som povedal, že tak 25+), prípadne z hororov. (Jedno použila prednedávnom aj kapela zo Slovenska.) A pri výbere starších hitov zaznel aj známy „vyvolávač“ z Od súmraku do úsvitu. Obecenstvo reagovalo nadšene, kotol a skákanie z pódia, výborný výkon od ľudí, ktorých väčšinou na druhý deň čakala práca. Prídavky boli aspoň dva, LIVIDITY sa koncert páčil tiež, však aj nejeden návštevník má fotku s týmito rázovitými postavami extrémneho undergroundu.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.